Hrdinové z našich pohádek? Honzové za pecí, marnivé princezny a moudré babky s roštím na zádech...

Autor: Milan Zelený | Datum: 18.03.2010
 
Naši rozprávkoví hrdinovia? Zápecníci, márnivci a nepodnikavci (Rozhovor Zelený-Košturiak o úspěchu, životě a výhledech)
 
Kto nedokáže rozlíšiť génia od priemeru, dopustil sa hriechu proti dôstojnosti života. Prinášame vám rozhovor s ekonómom a vedcom so skúsenosťami z univerzít po celom svete Milanom Zeleným. Partnerom dialógu bol slovenský profesor Ján Košturiak.
 
Postoy, 15 Marec, 2010 - 10:50 http://www.postoy.sk/rozhovor_kosturiak_zeleny
 
Tvoj otec bol úspešný podnikateľ, ktorému komunisti zobrali majetok a poslali ho pracovať do bane. Aké rady do života Ti dal?
 
Môj otec vždy hovorieval, že je rozdiel medzi chytrým a chytrákom. Polovzdelanosť a nedovzdelanosť sú horšie ako nevzdelanosť. Rovnako, ako je polopravda horšia ako lož. Voliť menšie zlo je horšie ako nevoliť vôbec: menšie zlo prerastá vo veľké už aktom voľby. Je to vlastne vyjadrenie hlbšieho systémového princípu, že robiť nesprávne veci dobre je horšie, ako robiť správne veci zle. To je to české chytračenie. Kradnúť a podvádzať, ale s veľkou dávkou vynaliezavosti a často s dokonalosťou svetovej triedy. Kult ľudového samouka, mudrlanta a polovzdelanca, zbytočného českého Honzu za pecou, ktorý oblafne hlúpych a tupých boháčov, kult múdrosti babky s košom na chrbte, alebo prázdná a márnivá princezná, ktorou chcú byť všetky Marienky – toto sú vzdelávacie impulzy českých rozprávok už po stáročia. Taká provinčnosť tiež pohŕda všetkým svetovým, cudzím, väčším a hodnotnejším.
 
Rovnaké postavy sa objavujú aj v našich rozprávkach...
 
Otec mi tiež kládol na srdce, že nik nemusí byť génius, ale nerozoznať génia, nevedieť rozlíšiť medzi skutočnou hodnotou a obyčajnou priemernosťou, to už je zlyhanie a hriech proti dôstojnosti života. Veľkých ľudí sa netreba báť, tí neublížia. Sú to malí ľudia, závistlivci, ktorá ťa nakoniec ubijú, ak nie zabijú. Tých sa treba báť. Ľudia, ktorí sa neboja a sú morálne sebavedomí, sú tiež neškodní. Ale ustrašenci, lokaji a poddaní, veční honci povrchných úspechov, tí sú nebezpeční pre národ i jednotlivcov. Tých sa treba vystríhať a neprijať ich do svojho okolia. Strata kontroly nad osobným okolím je stratou svojej osobnosti. Biblia hovorí: Kto chodí s múdrymi, stane sa múdrym. Kto sa priatelí s hlupákmi, povedie si zle.
 
Vo svojich úvahách často zdôrazňuješ očistnú funkciu krízy a krízu ako súčasť ekonomického vývoja. Myslíš si, že sa ľudia raz naučia predchádzať deštrukčným následkom kríz (sociálne nepokoje, nezamestnanosť, hlad, vojny) tým, že dokážu, tak ako to často spomínaš, urobiť prácu krízy bez krízy? Nie je v nás ľuďoch zakódované niečo také, že keď dosiahneme úspech, moc, postavenie, zatemní sa nám zrak a prestaneme vidieť svet okolo seba reálne?
 
To sa isto deje viac než často, ale neverím, že negatívne vplyvy postavenia a moci sú v ľuďoch geneticky zakódované. Tí ľudia mali „zatemnenie“ už predtým, keď nám to ešte nevadilo a nestáli nám za povšimnutie. Sami volíme do pozícií moci spoločenských šplhúňov a ideologických dogmatikov. Potom sa čudujeme ich egocentrickosti. Ľudia hľadajú uplatnenie, odmenu, rešpekt a pocit užitočnosti. Tieto základné potreby v kóde ľudskej genetiky sú.
 
Prečo potom tak často vidíme víťaziť opak?
 
V systéme, ktorý odmeňuje korupciu, lož, aroganciu a zlodejinu sa uplatnia tí, ktorí majú tieto „schopnosti“ už v krvi. V systéme, ktorí tieto potreby napĺňa a realizuje bez korupcie, lži, arogancie a zlodejiny spoločnosť odmení a zvolí iní typ ľudí a potrestá bežných straníckych šibalov. Korupciou presiaknuté systémy sú tie, ktoré pracujú s peniazmi iných ľudí. Štátne „podnikanie“, štátne zákazky, veľké banky, špekulatívne investičné fondy atď. Modernej spoločnosti dominujú práve tieto skorumpované inštitúcie. Skutočný vlastník nikdy neoklame sám seba a neukradne veci, ktoré mu patria, natož ty, ktoré mu nepatria.
 
Dá sa zmeniť systém bez toho, aby sa zmenili ľudia?
 
Nemá zmysel meniť ľudí samotných, ale treba meniť systém a inštitúcie, v ktorých ľudia pôsobia. Napríklad pomocou príkladov, pravidiel, zákonov, odmien a sankcií. V dobrych systémoch korupčníci neuspejú tak ako vo špatných; ani sa do nich nedostanú. Na začiatku 90-tych rokov bola ta pravá šancia. Vtehdá to vyhráli šibalové. Teraz už je neskoro, učíme sa z vlastných chýb, ako ten hlúpy rozprávkovy Honza.
 
Mnohí politici a ekonómovia kričia, že kríza je za nami, že ekonomika začína rásť. Je rast ekonomiky meraný napríklad HDP príznakom, že kríza skončila? Mám pocit, že kríza iba spúšťa množstvo ďalších kríz, podobne ako lavína – ukazujú sa obrovské finančné diery v bankách, neustále stúpa nezamestnanosť, k podvodom sa uchyľujú vlády a falšujú ekonomické výsledky, klamú svojich obyvateľov, zo štátnych dlhopisov sa stávajú bezcenné papiere… Otázka znie: Končí kríza? Ak nekončí, tak čo nás ešte čaká?
 
Každý politik, ktorý je v opozícií, kričí, že kríza sa prehlbuje a ten, čo je pri moci, kričí, že už je „po ptákách“. Je to iba boj o volebné hlasy. Stranícki ekonómovia sú iba jednoduchí spolucestujúci. Inak by sa ku korytám nedostali. Musia preto kričať spolu so svojimi politikmi. Kríza pre vládnucich ideológov vždy končí práve pred voľbami.
 
V skutočnosti kríza akceleruje transformáciu, teda nezvratnú zmenu v spoločnosti. Niekedy sa nemôžeme vrátiť do východzieho bodu krízy. V to dnes dúfajú už len politici. Transformácia je pre nich príliš dlhodobá, presahuje horizonty krátkych volebných období.
 
Mnohí ekonómovia, vrátane českého prezidenta, tvrdia, že sa téma znečisťovania životného prostredia zneužíva na zasahovanie do ekonomického vývoja. Aký máš názor na riešenie konfliktu medzi ekonomickým rastom a ekológiou? Je to konflikt? Nie je budúcnosť sveta práve vo vyriešení tohto konfliktu?
 
Mám opačný názor: do ekonomického vývoje zasahujú globálni olejári, plynári, bankári, ktorí štátnou pomocou a intervenciami brzdia inovácie a udržujú ekonomiku a technológie v 19. storočí. Majú príliš mnoho zainvestované v špine a náboja sa čistého vzduchu ako čert kríža. Nútia nás konzumovať stále drahšie a špinavšie výrobky, brzdia pokrok. Už dlhšiu dobu používam heslo Ecology is good business, pretože som presvedčený, že to tak je. Ekológia a ekonomický rast nemusia a nemôžu byť v konflikte. Napr. elektromobily prinesú rast a vyčistia prostredie; je len stupídnym „zákonom“ tradičnej ekonomiky, že je treba obetovať jednu dobrú vec pre získanie inej dobrej veci. Prečo nemať obe súčasne? Treba sa zbaviť týchto „tradeooffs“ a naučiť sa riešiť konflikty novými technológiami, inováciami a kvalitou.
 
Ekologickou témou číslo jeden je globálne otepľovanie.
 
Znečisťovanie životného prostredia do opravdovej ekonomiky nepatrí, pretože ide práve o prostredie životné, o podstatu zdravého života samého. A teda o základ budúceho hospodárskeho rastu. Globálne otepľovanie s tým má pramálo spoločného. Čisté prostredie by sme mali vítať ešte viac pri globálnom ochladzovaní. Pre mnohých je síce lákavé mať sa „ako prasa v žite“, ale žiť ako prasa a chápať životné prostredie ako chlievik, to by asi nebol vrchol ekonomického snaženia ľudstva.
 
Globálna ekonomika, konkurencia a snaha o neustály rast priniesli aj to, že za niekedy konkuruje na úkor zákazníka. Výrobky a služby sa „inovujú“ tak, že sa im dávajú rôzne nové prívlastky, ktorými sa zákazník zavádza a klame. Znižovanie nákladov už dosiahlo také rozmery, že ničí kvalitu výrobkov – párky bez mäsa, náradie z „ohybnej“ ocele a pod. K tomu pribúdajú toxické finančné produkty, pridávanie aditív (podobných návykovým drogám) na podporu chuti na konzumáciu určitých typov potravín, atď. Pri každej snahe regulovať tento systém nastáva odpor liberálov, ktorí vyťahujú slová ako demokracia, sloboda, rovnosť. V skutočnosti je však takýto „slobodný“ trh vlastne neslobodný a jeho účastníci sa stávajú bezbranní. Aký je tvoj pohľad na reguláciu trhu a na štátne intervencie?
 
Regulácia spevňuje a stabilizuje trhové správanie pre všetkých účastníkov, štátne intervencie narušujú a skresľujú pravidlá trhu v prospech preferovaných účastníkov. Prevaha intervencie a nedostatočná regulácia sú spoľahlivým návodom k deformácii a zničeniu slobodného trhu.
 
Zdá sa, že by mali manažéri a podnikatelia viac študovať Bibliu, kde nájdu možno viac múdrosti ako v mnohých manažérskych knihách?
 
Áno, v Biblii možno nájsť aj mnoho ďalších rád k podnikaniu a dobrému riadeniu. Napr. Matúš 13,12: Kto má, tomu bude dané, kto nemá, bude mu odňaté aj to, čo má. Alebo Ján o dobrom pastierovi. Ten položí aj život za svoje ovce. A ten, kto nie je dobrý pastier, pracuje len za mzdu a opúšťa ovce, keď vidí, že sa blíži vlk. Podobne podobenstvo o talentoch.
 
Tieto tisícročné, preverené múdrosti v našich rozprávkach nenájdete. Skôr naopak, zatvrdnutých námezdníkov, nevlastníkov, nepodnikavcov a večne chudobných ustrašencov. Kto nemá nič, tomu bude dané zo štátnej truhlice, ale kto má, tomu vezmú aj to, čo má, aby štátne truhlice boli opäť naplnené. Preto máme toľko Honzov za pecou a živnostníkov v trafikách. A tak málo podnikateľov, ktorí vedia pridávať hodnotu pre všetkých, nie len pre seba.
 
Milan, na záver Ťa poprosím o niekoľko rád pre mladých ľudí na Slovensku a v Českej republike, ktorí majú 20–25 rokov. Mnohí z nich rýchlo strácajú ideály, postupne sa prispôsobujú systému postavenému na priemernosti a klamstve. Mnohí sa cítia bezmocní – odchádzajú do zahraničia, alebo sa nechajú podporovať rodičmi. Málo z nich má odvahu zobrať svoj život do vlastných rúk a začať napríklad podnikať.
 
Poznám to zo svojho okolia. Strata ambícií, večné detstvo a nezodpovednosť, prezrelá a neprirodzená závislosť na rodičoch, malé ciele a ideály, chabé prežívanie namiesto náročného žitia, prispôsobovanie sa tomu najhoršiemu, zavrhnutie toho najlepšieho. Poznám to zvodné zápecníctvo Honzov z našich rozprávok, ktoré do našich detí vytrvalo pumpujú média. Je to choroba doby a šíri sa globálne, stretávam sa s ňou v rôznej mire po celom svet, najmä v Európe a teraz aj v USA.
 
Nerád dávam mladým ľuďom rady. Jednou z vlastností dnešnej mladosti je, že si nenechávajú radiť. Inak by nesedeli doma za pecou. Prevziať zodpovednosť za vlastný život je dané genetickým vkladom a kultúrou prostredia a našou úlohou je spiace talenty Honzov a Marienok prebudiť a vyburcovať v rodine a škole. Genetické vklady však vyháňame do zahraničia alebo hobľujeme do roviny. Kultúrne prostredie, ktoré je vlažné, lenivé a deťom nenáročné nepovedie k ľudskej autonómii a zodpovednosti.
 
Zdá sa mi nevhodné opakovať staré múdrosti, ako: ísť do sveta, učiť sa, učiť sa, učiť sa, budovať celoživotnú kariéru, nie len výnosný džob, pozerať sa dopredu, nie dozadu, byť užitočným už od sedemnástich, nerobiť veci iba preto, že sú ľahké, ale práve preto, že sú ťažké, milovať naplno alebo vôbec, pracovať hlavou aj pri práci rukami a pod. Pre nepripravených, bezcieľnych a jednoduchých to musí znieť ako prázdne klišé. Snáď len jedno by som povedal. Nájdite si vzor, príklad, mentora, učiteľa, kouča... nepretĺkajte sa svetom ako bezprízorný, učte sa nie zo svojich vlastných chýb, ale z skúsenosti, vydrenej múdrosti a chýb iných ľudí. Nebuďte ako japonský ronin, potulný samuraj bez vlastného pána, k prenájmu komukoľvek, vždy a všade, bez cieľa, zo dňa na deň, k pohŕdaniu mnohými.
 

Zpět na Výpis článků